Archív

Participatívne zážitkové stretnutie Rozhovory o dotyku je špecifický formát stretnutia 1:1, jedného tanečníka a jedného diváka. Vychádza z princípov tvorby diela Diaries of Touch a slúži k výmene vlastnej fyzickej skúsenosti. Je podanou rukou ku zdieľaniu jedinečných príbehov našich tiel a venuje sa dotyku ako základnému spôsobu, cez ktorý sa bezprostredne vzťahujeme ku svetu a svojmu najbližšiemu okoliu. Rozhovory budú vedené tanečníkmi a tvorcami Diaries of Touch: Lukáš Bobalik, Viktor Černický, Barbora Janáková, Tomáš Janypka, Jazmína Piktorová, Eva Priečková, Sonja Pregrad, Silvia Sviteková, Andrej Štepita, Dana Tomečková. 

Kapacita je limitovaná, možnosť rezervácie budú mať prednostne registrovaní účastníci platformy.

Rezervujte si na guests@danceplatform.sk / obmedzená kapacita.

Záverečná diskusia prvej slovenskej tanečnej platformy s domácimi a zahraničnými hosťami. Zoznámenie sa s rôznorodosťou hlasov na slovenskej scéne, architektúrou vzťahov a špecifík. Snaha cez online preniesť aj kus atmosféry z mesta diania. Formát, ktorý kombinuje live a zoom formát a umožní aj otázky z publika.

Muž bez vlastností je ironicko-deziluzívna panoráma modernej spoločnosti a jej myslenia.

Inscenácia je inšpirovaná rovnomenným románom rakúskeho spisovateľa Roberta Musila, ktorý je považovaný za jedno z kľúčových literárnych diel minulého storočia. Pre román je charakteristická irónia a sarkazmus, mieša sa v ňom pohŕdanie s obdivom a nostalgiou po niečom, čo sa končí, keď niečo nové začína.

Svet, v ktorom sa v inscenácii jednotlivé postavy pohybujú, je pestrým kaleidoskopom. Postavy nevedia udržať svoju identitu a nedokončujú akcie – fragment prevláda nad celkom. Literárny dej v podstate absentuje, protagonisti viac jednajú než myslia. Majú akúsi fiktívnu podobu, pohybujú sa akoby za nejakou temnou doskou, vynárajú sa skôr než začnú jednať, a miznú v okamžiku, keď na nich zabudneme.

Dve bytosti. Dve energie. Dva protiklady. Napätie medzi nimi posúva vzdialenosť. Vzťah v nekonečnej oscilácii odrazu a spočinutia. Kto je kto? Je to dôležité?

Východiskovou ideou choreografie bolo hľadanie možností ako minimálnymi výrazovými prostriedkami uchopiť existenciálnu otázku napätia, ktoré je podstatou života. Napätia, ktoré vibruje a osciluje, ktoré je niekedy neviditeľné a niekedy také neprehliadnuteľné, že zatieňuje všetko ostatné. Existencia napätia predpokladá protiklady, ktorých skúmanie predstavovalo druhú ideu choreografie. Posledná idea choreografie je kruh – jeho vlastnosti ako uzavretosť, svojbytnosť a symetria. Použitie masiek malo za cieľ upriamiť pozornosť na telo, no nakoniec odkazuje aj na našu aktuálnu skúsenosť.

Sapiens Territory je choreografia pre sedem tanečníkov, ktorá vznikla na základe spoločného dlhodobého výskumu na medzinárodnej úrovni.

Kde končí telo a kde začínajú šablóny, do ktorých ho každodenne vtesnávame? Je vôbec možné ich odlíšiť alebo za tie roky zrástli do neoddeliteľnej skrumáže, ako zlomená noha do sadry? Yuri Korec sa v diele Sapiens Territory zaoberá násilím, ktoré na sebe páchame, aby sme zamaskovali, kým sme. Ale aj násilím, ktoré nás chráni pred sebou samými či okolím, ktoré na nás skoro neustále upiera zrak. Choreograf so skupinou tanečníkov podrobuje tieto javy dôslednému skúmaniu zblízka. Pri takomto pohľade sa však rýchlo ukáže, že viac ako samotné rámce nás formuje to, ako sa voči nim vymedzujeme. Sapiens Territory si všíma momenty, kedy nás telo náhle zradí. Ak vôbec dokážeme byť sami sebou, bude to práve vtedy.

NO ON je organický tvorivý proces. Je to performatívny koncert, tanec bez choreografie, hudba bez nôt. Existuje v určenom priestore a danom čase, nesebecky ponúka spektrum obrazov, tónov, pohybov, svetelných tokov, emócií, inšpirácií.

V miestnosti sú prítomní diváci a veci rôznych tvarov, funkcií. A performeri sú vodičmi, ktorí všetko prepájajú. Diváci prichádzajú, vyberajú si miesto, usádzajú sa a objekty rezonujú na základe ich pohybov i pocitov. Všetko v priestore obteká hudba a pohyb. Tekutosť môže byť voľným okom nepovšimnutá, ale môže v nás aj explodovať. Úloha „vodičov“ je, aby cez nich všetko prešlo, zarezonovalo. Ak cítia potenciál vo vzniknutej rezonancii, usmernia ju, či transformujú, ponoria sa do svojej fantázie, a tým vytvárajú v priestore hutnú hmotu. Táto hmota v skutočnosti vzniká na základe spoločného bytia v miestnosti.

Naša nežná revolúcia bola pre väčšinu z nás zlomovým momentom. Manifest možností nechce byť objektívnym výpočtom diania. Je manifestom rôznych uhlov pohľadu, z ktorých sa na revolúciu a na obdobie po nej môžeme pozerať.  

„Jednou z najdôležitejších hodnôt revolúcie bol pravdepodobne pocit solidarity. Ku kľúčovým hodnotám patrila ľudskosť, ľudská dôstojnosť a vzájomnosť. Nezávisle na vlastných politických postojoch sa musíme pýtať, do akej miery mali reformné porevolučné  zákony na pamäti práve tieto hodnoty. (…) Ďalšou ústrednou hodnotou revolúcie bola sloboda. Najprv v zmysle oslobodenia sa od niečoho – od sovietskej nadvlády, domácich komunistov, cenzúry, prenasledovania za odlišné názory. Avšak etické ukotvenie slobody a sociálnej dimenzie sa v porevolučnej dobe transformácie do veľkej miery vytratilo.“  (Philipp Ther: Nový poriadok na starom kontinente_Príbeh neoliberálnej Európy)

Aký má človek vzťah ku svojim vlastným túžbam a možnostiam? Čo nám bráni v rozhodovaní a prevzatí zodpovednosti? Čo alebo kto je hýbateľom našich rozhodnutí? Proces vznikania túžby je komplexný, zahŕňa psychologické, sociálne, kultúrne, náboženské a iné vplyvy. Pre zdravého jedinca je túžba nerozlučne spätá s hodnotami akými sú sloboda, vôľa, pravda, voľba, zmena. Našim zámerom bolo objaviť stav, kedy vieme, čo sú naše najvnútornejšie túžby, ako ich vyjadríme na individuálnej alebo skupinovej úrovni. Ale zároveň na nich nelipneme, sú tam, zahŕňame nimi citlivo okolie, pomáhame druhým na ceste k ich vlastnej túžbe. Ten stav sme nazvali voľným úsilím, alebo efforless being.

Projekt 3×20 má výrazne súčasný inscenačný tvar, postavený na energii a výpovedi troch zaujímavých umeleckých individualít počas jedného večera. Trikrát rôznou (ženskou) optikou sa pozerá na pálčivé témy dneška, vychádza z rôznych zázemí, túžob i odkazov: pohybová (ne)schopnosť vs. sakrálnosť pohybu starého sveta (Squat), davová paralýza v časoch politicko-mafiánskej utópie (Čin), hľadanie súznenia mikro a makro kosmu vo vnútri ľudskej bytosti (Spaces). Divákov sprevádzajú silné emócie, výrazná dávka profesionálneho súčasného tanca a pestrá estetika.

„Toto je moja hlava a oddelím si ju od tela preto, aby som mohol povedať tamto je moja hlava.“ (J. Juhás)

Začali sme tanečkami s Johnom Zornom a Keijim Hainom v roku 2014. Hádzali sme kapustovú hlavu do rohu javiska. Neskôr sme sa stretávali s outsiderkami a dievčatami, ktoré nosia alumíniové čiapočky, s dievčatami, ktoré vydávajú dlhé tóny, cestujú do mesačných krajín a vyhrávajú súťaže krásy šepkajúc: „zlyhali sme kvôli intelektuálnej chybe.“ Pcháme prsty do záhybov roztrhanej mikiny. Moon cup na podlahe rozhrýzla mačka. Hlava sa váľa stále na zemi v rohu. Poor and obscure. Toto sa stáva veľmi osobným. Spermie chutia najlepšie po zjedení ananásu, čipsy počas menštruácie. Sklamali sme. Krvavé momenty.

BOD SPOJENIA je interdisciplinárne javiskové dielo prepájajúce tanec, živú hudbu, vizuálnu tvorbu, svetelný dizajn a súčasne architektúru post-industriálneho priestoru. Inscenácia vznikla na základe spolupráce siedmych umelcov zo Slovenska, Českej republiky, Holandska a Nórska.

BOD SPOJENIA predstavuje „Nový chrám“ v dobe súčasného človeka. Pozýva diváka dovnútra a navrhuje mu Cestu – akt „prechodu“ cez hranicu medzi každodenným životom a prostredím snívaného Sveta. Dielo je existenciálnym procesom hľadania hlbšieho Vedenia. Je to nelineárny príbeh, ktorý znovu aktualizuje modlitbu – rituál hlbokého počúvania a prepojenia.

To, na čom záleží, je povoliť Bodu spojenia pohyb. Tento pohyb je podporený svetlom a mierou našej predstavivosti, zabezpečí prepojenie medzi vnútorným a vonkajším, medzi začiatkom a momentom zmiznutia. Nič nie je stále.

Dotyk je náš základný zmysel. Dotyk je nebezpečný. Dotyk je ohrozený.

V procese tvorby si performeri po dobu deviatich mesiacov písali denníky dotykov (aj počas pandémie). V jazyku existuje iba málo slov na opísanie dotyku a ešte menej na opísanie toho byť dotknutý. Preto sa tvorivý tím rozhodol svoju skúsenosť popísať a dostať do pohybu.

Namiesto toho, že sa na tento obraz dívate, môžete si dovoliť nechať sa zasiahnuť zvnútra, na chvíľu zotrvať v novom spojení s okolím. Predstavte si skupinu mladých ľudí oblečených v rovnošatách, stojacich okolo vás v telocvični. Telocvičňa je miesto disciplíny. Disciplína vytvára nádherné tvary. Čo ak by sme na našich základných školách trénovali disciplínu citlivosti?
Stoja blízko seba, zatiaľ sa nedotýkajú. Spolu vytvoria niečo nevídané. Spievajú ódu na jemnosť.

Tanečný performer Lukáš Zahy bude v uliciach Bratislavy hľadať pravdu. 

Pozývame Vás ku zhliadnutiu performancie, ktorá sa odohráva v uliciach centra Bratislavy. Performancia je súčasťou umeleckého výskumu zaoberajúceho sa témou pravda. Zahyho výber témy vyplýva z jeho silného záujmu o ľudskú autenticitu, objavovanie možností umenia a celoživotné získavanie informácií. Zahy si kladie otázky: Čo je to pravda? Existuje? Môže byť subjektívna a objektívna zároveň? Ako pravda funguje? Ako ovplyvňuje spoločnosť chápanie tohto pojmu? Ako sa prejavuje v pohybe? 

Uplynulý rok bol pre celú umeleckú scénu náročný. Keďže plánovaný termín Platformy bol november 2020, a výber diel mapoval posledné dve sezóny, v diskusii sa budeme snažiť nájsť otázky a odpovede na to, čo nás ten rok s COVIDOM naučil, kam sa scéna posunula a čo zvládla vyprodukovať. Zistíme, aké nové formáty prezentácie tanca sa ukázali atraktívne pre tvorcov, aké pre divákov, čo nás naučili technológie, ako okrem prezentácie  komunikovali umelci s divákmi. Bude nás zaujímať, kam sa posunula osobná skúsenosť umelcov, čo im karanténa obnažila o nich samotných. 

Na začiatku divadelno-tanečného diela stojí slovo „pokrm“. Zdanlivo archaický výraz vypovedá o duchovnom pokrme v kontraste s tým pozemským, prirodzene potrebným. Autorská výpoveď o našej každodennosti, o súžití, neustálom pohybe myšlienok a o nepredvídateľných emóciách.

Tanečný duet Nikolety Rafaelisovej a Daniela Račeka je anticipáciou konca. Na pôdoryse textov J. L. Borgesa skúma presah vedomia a nevedomia do formovania skutočnosti. Čas, ako katalyzátor šedej kôry, a ďalšia premárnená šanca pamätať si svoj život. Zomriem a ani si to nebudem pamätať.

Autocorrect je autorské tanečné sólo inšpirované algoritmom automatickej opravy textu ako aj následkami jeho používania a fungovania v každodennom živote. V hre multitasking-u, kde je autocorrect nástrojom identity, sledujeme nekontrolované a naopak zasa kontrolované telo performerky na hranici medzi procesom tvorby a každodenným životom.

„What is world, baby don’t hurt me?! (autocorrect.) Sedím pohodlne na zemi (podľa potreby prirodzene mením polohy) a šúpem pomelo.“

Autocorrect je voľným pokračovaním autorkinho predošlého sóla Autopilot.