Archív

Záverečná diskusia a dialóg o dielach s členmi dramaturgickej rady, tanečnými kritikmi a umelcami, ktoré facilituje dramaturg Yasen Vasilev.

“Neprerušuj svoje myšlienky slovami. Vojdi a usaď sa v tichu.”

Predstav si (pekuliárny) pohyb, myseľ a telo, ako objekty pozorovania a ohýbania, počuješ?

“Tento proces vs. dielo, je moje rezonujúce telo a moja tancujúca myseľ. Návaly rezonancií v rôznych častiach bytu, ako dlhodobý rituálny performatívny experiment mi pomáhajú zachytávať prieniky medzi sebou ako tanečnicou a sebou ako človekom.

Celý rok obsesívne skúmam a analyzujem rizomatické vystreľovanie impulzov, ktoré moja myseľ produkuje. A telo prežíva.” Autonomy je proces. Dielo o tvorbe diela. Je vlastnou terapiou, je učením sa a prijímaním vlastnej autonómnosti. Sólové vizuálno – tanečné/ pohybové predstavenie je bodkou AUTO trilógie Kúdelovej tvorby.

„Soňa Kúdelová v posledných rokoch zaujala skúmaním tvorivých presahov tanečného, vizuálneho a hudobného umenia. Zvuk, hlas, vizuál a fyzické telo sa v Autonomy stretávajú a prelínajú v priestore. Divák má príležitosť napojiť sa na ktorúkoľvek z línií. Môže voľne pozorovať, aktívne vnímať odkazy, alebo sa len nechať unášať obrazmi. Autonomy je bodkou a vyvrcholením AUTO trilógie Soni Kúdelovej, o ktorej možno s určitosťou povedať, že jej hlas patrí k tým autonómnym na domácej scéne.“ 

(Miroslava Kovářová)

Sapiens Territory je choreografia pre sedem tanečníkov, ktorá vznikla na základe spoločného dlhodobého výskumu na medzinárodnej úrovni.

Kde končí telo a kde začínajú šablóny, do ktorých ho každodenne vtesnávame? Je vôbec možné ich odlíšiť alebo za tie roky zrástli do neoddeliteľnej skrumáže, ako zlomená noha do sadry? Yuri Korec sa v diele Sapiens Territory zaoberá násilím, ktoré na sebe páchame, aby sme zamaskovali, kým sme. Ale aj násilím, ktoré nás chráni pred sebou samými či okolím, ktoré na nás skoro neustále upiera zrak. Choreograf so skupinou tanečníkov podrobuje tieto javy dôslednému skúmaniu zblízka. Pri takomto pohľade sa však rýchlo ukáže, že viac ako samotné rámce nás formuje to, ako sa voči nim vymedzujeme. Sapiens Territory si všíma momenty, kedy nás telo náhle zradí. Ak vôbec dokážeme byť sami sebou, bude to práve vtedy.

Custom view je asistované sólo pre tanečníka a choreografa Tomáša Danielisa. Je kontempláciou Danielisovho života ako umelca pôsobiaceho v Rakúsku, Belgicku, Dánsku, Rusku, Chorvátsku a na Slovensku.
Jeho život a kariéra ako zámienka pre tanečnú esej vnorenú do torza nerealizovaného predstavenia. Rozprava o interpretáciách reality, otázkach slobody, vnímania vzťahov a dokonca aj základného ľudského správania sa v (nie až tak) odlišných kultúrach… Na základe rozsiahlej Danielisovej kariéry a živej dramaturgie Godoviča podávajú zmes rôznych tanečných jazykov podčiarknutých autobiografiou a komentárom. Spochybňovaním ich platnosti a dokonca aj samotného Danielisa dielo poeticky skúma spoločnosť, v ktorej všetci žijeme.

„Predstavenie Custom View je úprimnou spoveďou zrelého tanečníka a choreografa Tomáša Danielisa, pôsobiaceho viac ako dvadsať rokov v mnohých umeleckých a kultúrnych prostrediach. To mu dáva mandát na ich komparáciu, ktorá však nie je len odťažitým výpočtom pozitív a negatív. Danielis nám svojim predstavením ponúka prostredníctvom vyváženej prítomnosti textu a pohybu pohľad do intímneho priestoru vlastnej tvorby a života, niekedy zhovievavý, inokedy dramaticky presný a ironický. Kontextualizuje povolanie umelca v našej spoločnosti, čím otvára mnoho zásadných otázok, týkajúcich sa zmyslu a potreby samotného umenia.“

(Petra Fornayová)  

Soft Spot je experimentálne fyzické predstavenie zrodené v spolupráci slovenských tanečníc Martiny Hajdyla, Soni Ferienčíkovej a maďarskej choreografky Adrienn Hód. Prostredníctvom improvizácie a výskumu fyzického tela skúmajú vzťah medzi telom, osobnosťou a významom. Čo vnímame, keď sa pozrieme na ľudské telo? Čo nám hovorí tvár, gesto, postavenie a pohyb tela? Ako komunikujeme prostredníctvom tela s ostatnými? Soft Spot si pohráva so zaostrovaním ľudských vlastností, pýta sa, čo nás ako ľudí definuje a obzerá sa po akomsi skrytom citlivom „mäkkom mieste” vo vnútri nás samotných.

„Soft Spot je experimentálnou štúdiou, ktorá spochybňuje zaužívané vzorce interpretácie a dekonštruuje tradičné pohybové konvencie. Divákov núti vykročiť mimo racionálne rámce uvažovania, necháva im však voľné pole pohybu. Dielo etablovanej choreografky Adrienn Hód oslovuje mimoriadnym fyzickým výkonom performeriek Martiny Hajdyly a Soni Ferienčíkovej, ktoré sa pri zobrazovaní akejkoľvek expresie či napätia musia spoliehať iba na vlastné telá. Čo všetko dokážeme telom komunikovať? Soft Spot má za sebou uvedenia na viacerých významných tanečných platformách a festivaloch, kde zbiera obdivné kritiky.“ 

(Michaela Pašteková)

Medzinárodné networkingové podujatie s brunchom, ktorého súčasťou je pitching, neformálne diskusie a prezentácie.

Príchod okolo polnoci.

Tanečná inscenácia CHARON je inšpirovaná vzťahom prievozníka Charona a duše, zastupujúcej bytosť univerzálneho človeka, pričom sleduje prechod duše medzi viacerými svetmi. Podľa rôznych filozofií hľadá duša svoje miesto nielen v našom poznanom svete, ale aj vo svetoch, ktoré sú nám vzdialené, a preto im nerozumieme. Duša na svojej ceste vďaka sprievodcovi poznáva, čím sa následne aj mení a postupne očisťuje. Jej cesta a poznanie sú zrkadlom nás všetkých, našich činov. Mytológia ako súbor príbehov s cieľom vysvetliť okolitý svet je pre autorov zdrojom nadčasového poznania, ktoré poukazuje na nemennú podstatu ľudského ducha aj naprieč niekoľko tisíc ročným vývojom ľudských civilizácií. Dielo je tiež inšpirované tézou Josepha Campbella, ktorá hovorí o mytológii ako o sile schopnej tvoriť morálne systémy. Vďaka Campbellovi sa aj autori inscenácie snažia klásť divákovi provokatívne otázky o tom, kto môže byť hrdinom v súčasnom svete, ako taký hrdina vzniká, akú cestu podstupuje a ako bude vyzerať mýtus budúcnosti.

„Predstavenie Charon je v slovenskom kontexte výnimočné témou. Grécka mytológia nie je typickým zdrojovým materiálom pre diela slovenského súčasného tanca, Cháron však dokazuje, že aj dnes je možné kvalitne a stále novým spôsobom inscenovať večné, archetypálne otázky ako smrť, transformácia bytia do inej formy, hľadanie zmyslu a podstaty života. Predstavenie Rada Piovarčiho a Paulíny Šmatlákovej je výnimočné aj vďaka vynikajúcej interpretačnej úrovni oboch tanečníkov a tiež dramaturgickým vkladom Alexandry Rychtarčíkovej, ktorá sa skvelo orientuje v kultúre starovekého Grécka.“ 

(Petra Fornayová)

Je slobodná vôľa skutočná, alebo je len ilúziou náhodne vytvorenou v priebehu evolúcie ľudstva? Je ľudská rasa odsúdená k zániku? Sme odsúdení alebo požehnaní ilúziou vlastného ega? Aj to sú otázky, na ktoré hľadá odpoveď choreograf László Fülöp v tanečnom predstavení At the horizon of no return (Na horizonte bez návratu). Dielo vytvorené pre umelecký súbor Divadla Štúdio tanca sa hlboko zamýšľa a reflektuje situáciu a stav, v ktorých sa civilizácia, Zem, Vesmír momentálne nachádzajú. Ako východisko pre svoju reflexiu berie pozorovanie tela, ktoré na dané udalosti vedome ci nevedome reaguje.

„Inscenácia Na horizonte bez návratu je výsledkom vízie nového vedenia Divadla Štúdia tanca vytvárať tanečné diela ako reflexie života. Princípom bolo skúmanie foriem ľudského správania, možnosti ich komunikácie, v úsilí o čo najúprimnejšiu optiku – s témou budúcnosti našej civilizácie. Tanečníkov s rôznym backgroundom, skúsenosťami a fyziognómiou stmeľovala nová a presvedčivá kvalita interpretácie.“ 

(Eva Gajdošová)

Kurátorský audio sprievodca slovenskou súčasnou tanečnou krajinou, ktorý spríjemní cestu autobusom. Rozhovor dvoch priateľov, Jara a Maje, tanečníka neustále odchádzajúceho, ale napriek tomu lokálne angažovaného, a naturalizovanej tanečnej dramaturgičky a aktivistky, ktorá napriek tomu, že vyhára pre slovenský tanec, si pestuje svoj pohľad cudzinky. Navigácia po skúsenostiach kariéry rozprestretej medzi východom, stredom a západom Slovenska a ešte ďalej, rozprávanie o tom, aké to bolo, ktoré sľuby sa roztrúsili a čo sa zdá byť nádejné do budúcnosti. 

Toto predstavenie fyzického divadla je reflexiou jednosmerného štrukturálneho systému, podľa ktorého sa spoločnosť orientuje. Poukazuje na jej paradoxnú morálku, mocenské hry a stratu orientácie, keď sa táto štruktúra stratí.

Ingrediencie: 

– 2 performerky a 2 performeri 

– 35 štvorcov 

– 1 Eva 

– 1 Dorota 

– kompozícia 

– červená čiapočka 

– trošku salsy 

– hierarchia 

– naľavo a napravo 

– niečo špeciálne 

– zmysel života

„Fyzické divadlo YOLT spája dva princípy, dva svety. Svet racionality a svet intuície, základných inštinktov. Inšpirované rozprávkami rozkladajú príbehy a zamýšľajú sa nad ich morálnymi posolstvami. Pomocou pohybu a textu sa pohrávajú s pojmami dobra a zla, štruktúrami moci a potešeniami, ktoré ustavične hľadáme. Inscenácia prezentuje tanečné a herecké nadanie štyroch mladých a talentovaných performerov, naladených na poetiku skúseného talianskeho režiséra a choreografa Manuela Rondu.“ 

(Eva Gajdošová)

Miesto začiatku prechádzky: A4 
Nechaj sa sprevádzať umelcami a privítať mestskými lesmi Bratislavy, vzdialenými len 15 minút od hlavného miesta konania. 
Nadýchni sa hlbšie, natiahni si nohy a myšlienky o niečo ďalej. 

Keď sú zvieratá vytrhnuté z ich prirodzeného prostredia, zavreté v nevhodných priestoroch, v ZOO, cirkuse, či laboratóriu, majú tendenciu vyvinúť abnormálne opakujúce sa správanie. Zbieranie ničoho, vznášajúce sa končatiny, búchanie hlavou, vlnenie hlavou, chodenie hore-dole, či tancovanie sú názvy, ktoré vedci dali stereotypným pohybom zvierat v zajatí. Jana Tereková vo svojom novom diele vytvára podivné, posadnuté, odcudzené telá. Telá, ktoré sú schopné sa v okamihu zmeniť na pokojné, rozťahujú čas, nerobia nič alebo príliš málo, vykonávajú rituály bez zjavného zmyslu, neefektívne a nepotrebné. Vťahujú diváka do zvláštneho univerza, ktorý fascinuje, hypnotizuje, kde sa čas zastavil. Bytosti na scéne sú vzdialené, ale zároveň dôverne známe. Sú zvieratami, imaginárnymi bytosťami, objektami, ľuďmi. Dielo môže byť prijaté ako horký a ironický akt voči všeobecnej nečinnosti, ignorancii a arogancii. A ako oslava dlhého času a nudy, tvoriac protiváhu v spoločnosti posadnutej užitočnosťou a efektivitou, ktorá zredukovala prírodu a zvieratá na objekty konzumu.

„Choreografka a tanečnica Jana Tereková vo svojich dielach systematicky skúma tanečné telo, limity tanca, jeho iné formy a pohybové štruktúry. Tanečnice a tanečníkov núti neraz pracovať proti ich zaužívanému pohybu, čím neustále aktualizuje tanečný slovník a svojimi inscenáciami provokuje k diskusii o vývoji a charaktere súčasného tanca. Zameraním na umelecký výskum a prepájaním teoretických poznatkov s praxou je Terekovej tvorba v kontexte slovenskej tanečnej scény špecifická. Potvrdzuje to aj najnovším dielom Abnormal Repetitive Behaviour, v ktorom sa východiskom pre nový tanečný materiál stal pohyb zvierat v dlhodobej izolácii.“

(Michaela Pašteková)

01. Vidíš ten most?

010. Vidíš ten drevený most?

0101. Vidíš ten drevený most ale nevidíš kamenný most.

0. Čo je to kamenný most?

010101. Je to taký, ktorý nechá osly prejsť, nechá kone prejsť.

On/ DAMA DAMA/

Pôvod: Púchovské lesy

Vek: 49 rokov

Výška: 185 cm

Váha: 75 kg

Ona /LYNX LYNX/

Pôvod: Slatinské lazy

Vek: 60 rokov

Výška: 163 cm

Váha: 55 kg

Tanečný duet zrelosti na prahu hniloby, na pomedzí súčasného tanca a fyzického divadla, zobrazuje genézu jedného majstra – od obdivu a očarenia po asymetriu a znechutenie. Na začiatku bola príťažlivosť, inštinkt, ktoré po čase vystriedala prevaha sily a moci tela. Hierarchia.

„Predstavenie matter na pozadí paródie, vykresľujúcej najmä pocity z blížiaceho sa dôchodkového veku tanečných interpretov, tematizuje stav našej spoločnosti, pozíciu  a relevanciu tanca, tanečníkov a choreografov. Vyvážený herecký a pohybový slovník interpretov, vážne témy podávané s ľahkosťou, humor, ktorého objektom sú aj samotní protagonisti, to sú základne atribúty kvality tohto diela, ktoré má schopnosť osloviť široké spektrum nielen tanečného publika. Réžia Martina Hodoňa sa ako už v jeho minulých dielach spája s tvorbou kvalitného autorského textu.  Za výrazného prispenia dramaturgičky a v tomto  prípade aj prekvapujúco zrelej interpretky Dáši Čiripovej vychádza text zo života tvorcov samotných, ponúkajúci všetkým divákom výnimočný zážitok a možnosť prepotrebnej (seba)reflexie.“

(Petra Fornayová)

Simultánne tanečné predstavenie vo verejnom priestore, inšpirované improvizáciou z obdobia lock-downu. „The Urge” čerpá inšpiráciu z frustrajúceho zážitku rok a pol trvajúcej pandémie a odlúčenia a transformuje ju v čosi vysoko vitálneho, v najlepšom slova zmysle nákazlivého – v zdieľaní radosti, energie, fascinácii pohybom, v intenzívnom zdieľaní okamihu v priamom kontakte s divákom vo verejnom priestore. Choreografia Ceren Oran kombinuje energiou nabité, synchrónne tanečné pasáže s osobitými improvizovanými sólami jednotlivých tanečníkov. Ich dynamiku a meniaci sa rytmus celého diela určuje pulzujúca elektronická hudba dlhoročného spolupracovníka Oran a živá improvizácia Roba Kolářa. Táto extatická kombinácia zvyšuje napätie medzi tanečníkmi a hudobníkmi, jednotlivcom a masou.

„Tancovať vo verejnom priestore pre mňa znamená zbaviť sa pohodlného divadelného prostredia, ísť s kožou na trh a osloviť predovšetkým tých potenciálnych divákov, ktorí by inak na súčasný tanec v žiadnom prípade neprišli. Verím vo fascinujúcu, nákazlivú a inšpirujúcu silu súčasného tanca a som hlboko presvedčená, že tanec má byť dostupný pre každého – kedykoľvek a kdekoľvek.”
Ceren Oran

Predstavenie vzniklo replikáciou v rámci konceptu sustaineable touring uvedením spoločného predstavenia „The Urge Grows“.
Slovenskú verziu predstavenia uvádza kolektív Tanečno a na českej produkcii sa okrem MOVE Ostrava na organizácii podieľa Divadlo na Cucky a plzenská Moving Station.

Ako sama Eva Urbanová inotajne uvádza, jej sólo je stvorené z lepkavej želatíny a ružových ruží a temných momentov a strašidelných tvárí a skákajúcich… The Essence je sólo v ktorom sa stretáva ostrá a priamočiara esencia tanečnice s hrejivou modro-fialovou hudbou skladateľa Aid Kida. The Essence je zároveň cestou k sebe samému, k podstate tanca aj ľudského bytia vôbec. Je kreatívnym angažovaným sólom mladej, pôvodom slovenskej umelkyne, v ktorom pôsobivo preukazuje vyzretosť svojho pohybového slovníka a poeticky prepája textovú a časovú rovinu choreografie. Inscenácia získala 1. miesto na tanečnej súťaži na Gdansk Dance Festival 2022 a tiež 2. miesto a Cenu publika na stuttgartskom festivale Solo-Tanz-Theater 2021.

„V sóle Essence Eva Urbanová potvrdzuje, že je napriek mladému veku vyzretá tanečnica. Jej pohyb je priamočiary, odhaľuje nám jej pocity, emócie a myšlienky. Je krehká a silná zároveň. Jednoducho, cez fyzický prejav, spontánne, dokáže vyjadriť to, čo je v jej vnútri navonok. Cez akýsi pohybový rituál hľadá stopy esencie seba samej, svojej či ľudskej podstaty. Dve ocenenia, ktoré za toto sólo v zahraničí získala sú len prirodzeným zhodnotením jej kvalít tak interpretačných ako aj tvorivých.“

(Miroslava Kovářová)

Networkingové stretnutie a diskusia o možnostiach uvádzania tanečných diel, užšej spolupráci a možných partnerstvách medzi tanečnými tvorcami a kultúrnymi priestormi, ako aj nezávyslými centrami po celom Slovensku. Bude pozostávať z krátkych a dlhších pitchingov, ako aj z moderovanej diskusie o aktuálnych výzvach v programovaní súčasných tanečných diel (v slovenskom jazyku).

Moderátori: Maja Hriešik (Telocvičňa, Plast) a Michal Klembara (Antena Network)

Participatívne zážitkové stretnutie Rozhovory o dotyku je špecifický formát stretnutia 1:1, jedného tanečníka a jedného diváka. Vychádza z princípov tvorby diela Diaries of Touch a slúži k výmene vlastnej fyzickej skúsenosti. Je podanou rukou ku zdieľaniu jedinečných príbehov našich tiel a venuje sa dotyku ako základnému spôsobu, cez ktorý sa bezprostredne vzťahujeme ku svetu a svojmu najbližšiemu okoliu. Rozhovory budú vedené tanečníkmi a tvorcami Diaries of Touch: Lukáš Bobalik, Viktor Černický, Barbora Janáková, Tomáš Janypka, Jazmína Piktorová, Eva Priečková, Sonja Pregrad, Silvia Sviteková, Andrej Štepita, Dana Tomečková. 

Kapacita je limitovaná, možnosť rezervácie budú mať prednostne registrovaní účastníci platformy.

Rezervujte si na guests@danceplatform.sk / obmedzená kapacita.

Záverečná diskusia prvej slovenskej tanečnej platformy s domácimi a zahraničnými hosťami. Zoznámenie sa s rôznorodosťou hlasov na slovenskej scéne, architektúrou vzťahov a špecifík. Snaha cez online preniesť aj kus atmosféry z mesta diania. Formát, ktorý kombinuje live a zoom formát a umožní aj otázky z publika.

Muž bez vlastností je ironicko-deziluzívna panoráma modernej spoločnosti a jej myslenia.

Inscenácia je inšpirovaná rovnomenným románom rakúskeho spisovateľa Roberta Musila, ktorý je považovaný za jedno z kľúčových literárnych diel minulého storočia. Pre román je charakteristická irónia a sarkazmus, mieša sa v ňom pohŕdanie s obdivom a nostalgiou po niečom, čo sa končí, keď niečo nové začína.

Svet, v ktorom sa v inscenácii jednotlivé postavy pohybujú, je pestrým kaleidoskopom. Postavy nevedia udržať svoju identitu a nedokončujú akcie – fragment prevláda nad celkom. Literárny dej v podstate absentuje, protagonisti viac jednajú než myslia. Majú akúsi fiktívnu podobu, pohybujú sa akoby za nejakou temnou doskou, vynárajú sa skôr než začnú jednať, a miznú v okamžiku, keď na nich zabudneme.

Dve bytosti. Dve energie. Dva protiklady. Napätie medzi nimi posúva vzdialenosť. Vzťah v nekonečnej oscilácii odrazu a spočinutia. Kto je kto? Je to dôležité?

Východiskovou ideou choreografie bolo hľadanie možností ako minimálnymi výrazovými prostriedkami uchopiť existenciálnu otázku napätia, ktoré je podstatou života. Napätia, ktoré vibruje a osciluje, ktoré je niekedy neviditeľné a niekedy také neprehliadnuteľné, že zatieňuje všetko ostatné. Existencia napätia predpokladá protiklady, ktorých skúmanie predstavovalo druhú ideu choreografie. Posledná idea choreografie je kruh – jeho vlastnosti ako uzavretosť, svojbytnosť a symetria. Použitie masiek malo za cieľ upriamiť pozornosť na telo, no nakoniec odkazuje aj na našu aktuálnu skúsenosť.

Sapiens Territory je choreografia pre sedem tanečníkov, ktorá vznikla na základe spoločného dlhodobého výskumu na medzinárodnej úrovni.

Kde končí telo a kde začínajú šablóny, do ktorých ho každodenne vtesnávame? Je vôbec možné ich odlíšiť alebo za tie roky zrástli do neoddeliteľnej skrumáže, ako zlomená noha do sadry? Yuri Korec sa v diele Sapiens Territory zaoberá násilím, ktoré na sebe páchame, aby sme zamaskovali, kým sme. Ale aj násilím, ktoré nás chráni pred sebou samými či okolím, ktoré na nás skoro neustále upiera zrak. Choreograf so skupinou tanečníkov podrobuje tieto javy dôslednému skúmaniu zblízka. Pri takomto pohľade sa však rýchlo ukáže, že viac ako samotné rámce nás formuje to, ako sa voči nim vymedzujeme. Sapiens Territory si všíma momenty, kedy nás telo náhle zradí. Ak vôbec dokážeme byť sami sebou, bude to práve vtedy.

NO ON je organický tvorivý proces. Je to performatívny koncert, tanec bez choreografie, hudba bez nôt. Existuje v určenom priestore a danom čase, nesebecky ponúka spektrum obrazov, tónov, pohybov, svetelných tokov, emócií, inšpirácií.

V miestnosti sú prítomní diváci a veci rôznych tvarov, funkcií. A performeri sú vodičmi, ktorí všetko prepájajú. Diváci prichádzajú, vyberajú si miesto, usádzajú sa a objekty rezonujú na základe ich pohybov i pocitov. Všetko v priestore obteká hudba a pohyb. Tekutosť môže byť voľným okom nepovšimnutá, ale môže v nás aj explodovať. Úloha „vodičov“ je, aby cez nich všetko prešlo, zarezonovalo. Ak cítia potenciál vo vzniknutej rezonancii, usmernia ju, či transformujú, ponoria sa do svojej fantázie, a tým vytvárajú v priestore hutnú hmotu. Táto hmota v skutočnosti vzniká na základe spoločného bytia v miestnosti.

Naša nežná revolúcia bola pre väčšinu z nás zlomovým momentom. Manifest možností nechce byť objektívnym výpočtom diania. Je manifestom rôznych uhlov pohľadu, z ktorých sa na revolúciu a na obdobie po nej môžeme pozerať.  

„Jednou z najdôležitejších hodnôt revolúcie bol pravdepodobne pocit solidarity. Ku kľúčovým hodnotám patrila ľudskosť, ľudská dôstojnosť a vzájomnosť. Nezávisle na vlastných politických postojoch sa musíme pýtať, do akej miery mali reformné porevolučné  zákony na pamäti práve tieto hodnoty. (…) Ďalšou ústrednou hodnotou revolúcie bola sloboda. Najprv v zmysle oslobodenia sa od niečoho – od sovietskej nadvlády, domácich komunistov, cenzúry, prenasledovania za odlišné názory. Avšak etické ukotvenie slobody a sociálnej dimenzie sa v porevolučnej dobe transformácie do veľkej miery vytratilo.“  (Philipp Ther: Nový poriadok na starom kontinente_Príbeh neoliberálnej Európy)

Aký má človek vzťah ku svojim vlastným túžbam a možnostiam? Čo nám bráni v rozhodovaní a prevzatí zodpovednosti? Čo alebo kto je hýbateľom našich rozhodnutí? Proces vznikania túžby je komplexný, zahŕňa psychologické, sociálne, kultúrne, náboženské a iné vplyvy. Pre zdravého jedinca je túžba nerozlučne spätá s hodnotami akými sú sloboda, vôľa, pravda, voľba, zmena. Našim zámerom bolo objaviť stav, kedy vieme, čo sú naše najvnútornejšie túžby, ako ich vyjadríme na individuálnej alebo skupinovej úrovni. Ale zároveň na nich nelipneme, sú tam, zahŕňame nimi citlivo okolie, pomáhame druhým na ceste k ich vlastnej túžbe. Ten stav sme nazvali voľným úsilím, alebo efforless being.

Projekt 3×20 má výrazne súčasný inscenačný tvar, postavený na energii a výpovedi troch zaujímavých umeleckých individualít počas jedného večera. Trikrát rôznou (ženskou) optikou sa pozerá na pálčivé témy dneška, vychádza z rôznych zázemí, túžob i odkazov: pohybová (ne)schopnosť vs. sakrálnosť pohybu starého sveta (Squat), davová paralýza v časoch politicko-mafiánskej utópie (Čin), hľadanie súznenia mikro a makro kosmu vo vnútri ľudskej bytosti (Spaces). Divákov sprevádzajú silné emócie, výrazná dávka profesionálneho súčasného tanca a pestrá estetika.

„Toto je moja hlava a oddelím si ju od tela preto, aby som mohol povedať tamto je moja hlava.“ (J. Juhás)

Začali sme tanečkami s Johnom Zornom a Keijim Hainom v roku 2014. Hádzali sme kapustovú hlavu do rohu javiska. Neskôr sme sa stretávali s outsiderkami a dievčatami, ktoré nosia alumíniové čiapočky, s dievčatami, ktoré vydávajú dlhé tóny, cestujú do mesačných krajín a vyhrávajú súťaže krásy šepkajúc: „zlyhali sme kvôli intelektuálnej chybe.“ Pcháme prsty do záhybov roztrhanej mikiny. Moon cup na podlahe rozhrýzla mačka. Hlava sa váľa stále na zemi v rohu. Poor and obscure. Toto sa stáva veľmi osobným. Spermie chutia najlepšie po zjedení ananásu, čipsy počas menštruácie. Sklamali sme. Krvavé momenty.

BOD SPOJENIA je interdisciplinárne javiskové dielo prepájajúce tanec, živú hudbu, vizuálnu tvorbu, svetelný dizajn a súčasne architektúru post-industriálneho priestoru. Inscenácia vznikla na základe spolupráce siedmych umelcov zo Slovenska, Českej republiky, Holandska a Nórska.

BOD SPOJENIA predstavuje „Nový chrám“ v dobe súčasného človeka. Pozýva diváka dovnútra a navrhuje mu Cestu – akt „prechodu“ cez hranicu medzi každodenným životom a prostredím snívaného Sveta. Dielo je existenciálnym procesom hľadania hlbšieho Vedenia. Je to nelineárny príbeh, ktorý znovu aktualizuje modlitbu – rituál hlbokého počúvania a prepojenia.

To, na čom záleží, je povoliť Bodu spojenia pohyb. Tento pohyb je podporený svetlom a mierou našej predstavivosti, zabezpečí prepojenie medzi vnútorným a vonkajším, medzi začiatkom a momentom zmiznutia. Nič nie je stále.

Dotyk je náš základný zmysel. Dotyk je nebezpečný. Dotyk je ohrozený.

V procese tvorby si performeri po dobu deviatich mesiacov písali denníky dotykov (aj počas pandémie). V jazyku existuje iba málo slov na opísanie dotyku a ešte menej na opísanie toho byť dotknutý. Preto sa tvorivý tím rozhodol svoju skúsenosť popísať a dostať do pohybu.

Namiesto toho, že sa na tento obraz dívate, môžete si dovoliť nechať sa zasiahnuť zvnútra, na chvíľu zotrvať v novom spojení s okolím. Predstavte si skupinu mladých ľudí oblečených v rovnošatách, stojacich okolo vás v telocvični. Telocvičňa je miesto disciplíny. Disciplína vytvára nádherné tvary. Čo ak by sme na našich základných školách trénovali disciplínu citlivosti?
Stoja blízko seba, zatiaľ sa nedotýkajú. Spolu vytvoria niečo nevídané. Spievajú ódu na jemnosť.

Tanečný performer Lukáš Zahy bude v uliciach Bratislavy hľadať pravdu. 

Pozývame Vás ku zhliadnutiu performancie, ktorá sa odohráva v uliciach centra Bratislavy. Performancia je súčasťou umeleckého výskumu zaoberajúceho sa témou pravda. Zahyho výber témy vyplýva z jeho silného záujmu o ľudskú autenticitu, objavovanie možností umenia a celoživotné získavanie informácií. Zahy si kladie otázky: Čo je to pravda? Existuje? Môže byť subjektívna a objektívna zároveň? Ako pravda funguje? Ako ovplyvňuje spoločnosť chápanie tohto pojmu? Ako sa prejavuje v pohybe? 

Uplynulý rok bol pre celú umeleckú scénu náročný. Keďže plánovaný termín Platformy bol november 2020, a výber diel mapoval posledné dve sezóny, v diskusii sa budeme snažiť nájsť otázky a odpovede na to, čo nás ten rok s COVIDOM naučil, kam sa scéna posunula a čo zvládla vyprodukovať. Zistíme, aké nové formáty prezentácie tanca sa ukázali atraktívne pre tvorcov, aké pre divákov, čo nás naučili technológie, ako okrem prezentácie  komunikovali umelci s divákmi. Bude nás zaujímať, kam sa posunula osobná skúsenosť umelcov, čo im karanténa obnažila o nich samotných. 

Na začiatku divadelno-tanečného diela stojí slovo „pokrm“. Zdanlivo archaický výraz vypovedá o duchovnom pokrme v kontraste s tým pozemským, prirodzene potrebným. Autorská výpoveď o našej každodennosti, o súžití, neustálom pohybe myšlienok a o nepredvídateľných emóciách.

Tanečný duet Nikolety Rafaelisovej a Daniela Račeka je anticipáciou konca. Na pôdoryse textov J. L. Borgesa skúma presah vedomia a nevedomia do formovania skutočnosti. Čas, ako katalyzátor šedej kôry, a ďalšia premárnená šanca pamätať si svoj život. Zomriem a ani si to nebudem pamätať.

Autocorrect je autorské tanečné sólo inšpirované algoritmom automatickej opravy textu ako aj následkami jeho používania a fungovania v každodennom živote. V hre multitasking-u, kde je autocorrect nástrojom identity, sledujeme nekontrolované a naopak zasa kontrolované telo performerky na hranici medzi procesom tvorby a každodenným životom.

„What is world, baby don’t hurt me?! (autocorrect.) Sedím pohodlne na zemi (podľa potreby prirodzene mením polohy) a šúpem pomelo.“

Autocorrect je voľným pokračovaním autorkinho predošlého sóla Autopilot.