Muž bez vlastností je ironicko-deziluzívna panoráma modernej spoločnosti a jej myslenia.

Inscenácia je inšpirovaná rovnomenným románom rakúskeho spisovateľa Roberta Musila, ktorý je považovaný za jedno z kľúčových literárnych diel minulého storočia. Pre román je charakteristická irónia a sarkazmus, mieša sa v ňom pohŕdanie s obdivom a nostalgiou po niečom, čo sa končí, keď niečo nové začína.

Svet, v ktorom sa v inscenácii jednotlivé postavy pohybujú, je pestrým kaleidoskopom. Postavy nevedia udržať svoju identitu a nedokončujú akcie – fragment prevláda nad celkom. Literárny dej v podstate absentuje, protagonisti viac jednajú než myslia. Majú akúsi fiktívnu podobu, pohybujú sa akoby za nejakou temnou doskou, vynárajú sa skôr než začnú jednať, a miznú v okamžiku, keď na nich zabudneme.

BOD SPOJENIA je interdisciplinárne javiskové dielo prepájajúce tanec, živú hudbu, vizuálnu tvorbu, svetelný dizajn a súčasne architektúru post-industriálneho priestoru. Inscenácia vznikla na základe spolupráce siedmych umelcov zo Slovenska, Českej republiky, Holandska a Nórska.

BOD SPOJENIA predstavuje „Nový chrám“ v dobe súčasného človeka. Pozýva diváka dovnútra a navrhuje mu Cestu – akt „prechodu“ cez hranicu medzi každodenným životom a prostredím snívaného Sveta. Dielo je existenciálnym procesom hľadania hlbšieho Vedenia. Je to nelineárny príbeh, ktorý znovu aktualizuje modlitbu – rituál hlbokého počúvania a prepojenia.

To, na čom záleží, je povoliť Bodu spojenia pohyb. Tento pohyb je podporený svetlom a mierou našej predstavivosti, zabezpečí prepojenie medzi vnútorným a vonkajším, medzi začiatkom a momentom zmiznutia. Nič nie je stále.

Dve bytosti. Dve energie. Dva protiklady. Napätie medzi nimi posúva vzdialenosť. Vzťah v nekonečnej oscilácii odrazu a spočinutia. Kto je kto? Je to dôležité?

Východiskovou ideou choreografie bolo hľadanie možností ako minimálnymi výrazovými prostriedkami uchopiť existenciálnu otázku napätia, ktoré je podstatou života. Napätia, ktoré vibruje a osciluje, ktoré je niekedy neviditeľné a niekedy také neprehliadnuteľné, že zatieňuje všetko ostatné. Existencia napätia predpokladá protiklady, ktorých skúmanie predstavovalo druhú ideu choreografie. Posledná idea choreografie je kruh – jeho vlastnosti ako uzavretosť, svojbytnosť a symetria. Použitie masiek malo za cieľ upriamiť pozornosť na telo, no nakoniec odkazuje aj na našu aktuálnu skúsenosť.

„Toto je moja hlava a oddelím si ju od tela preto, aby som mohol povedať tamto je moja hlava.“ (J. Juhás)

Začali sme tanečkami s Johnom Zornom a Keijim Hainom v roku 2014. Hádzali sme kapustovú hlavu do rohu javiska. Neskôr sme sa stretávali s outsiderkami a dievčatami, ktoré nosia alumíniové čiapočky, s dievčatami, ktoré vydávajú dlhé tóny, cestujú do mesačných krajín a vyhrávajú súťaže krásy šepkajúc: „zlyhali sme kvôli intelektuálnej chybe.“ Pcháme prsty do záhybov roztrhanej mikiny. Moon cup na podlahe rozhrýzla mačka. Hlava sa váľa stále na zemi v rohu. Poor and obscure. Toto sa stáva veľmi osobným. Spermie chutia najlepšie po zjedení ananásu, čipsy počas menštruácie. Sklamali sme. Krvavé momenty.

Autocorrect je autorské tanečné sólo inšpirované algoritmom automatickej opravy textu ako aj následkami jeho používania a fungovania v každodennom živote. V hre multitasking-u, kde je autocorrect nástrojom identity, sledujeme nekontrolované a naopak zasa kontrolované telo performerky na hranici medzi procesom tvorby a každodenným životom.

„What is world, baby don’t hurt me?! (autocorrect.) Sedím pohodlne na zemi (podľa potreby prirodzene mením polohy) a šúpem pomelo.“

Autocorrect je voľným pokračovaním autorkinho predošlého sóla Autopilot.

Tanečný duet Nikolety Rafaelisovej a Daniela Račeka je anticipáciou konca. Na pôdoryse textov J. L. Borgesa skúma presah vedomia a nevedomia do formovania skutočnosti. Čas, ako katalyzátor šedej kôry, a ďalšia premárnená šanca pamätať si svoj život. Zomriem a ani si to nebudem pamätať.

Projekt 3×20 má výrazne súčasný inscenačný tvar, postavený na energii a výpovedi troch zaujímavých umeleckých individualít počas jedného večera. Trikrát rôznou (ženskou) optikou sa pozerá na pálčivé témy dneška, vychádza z rôznych zázemí, túžob i odkazov: pohybová (ne)schopnosť vs. sakrálnosť pohybu starého sveta (Squat), davová paralýza v časoch politicko-mafiánskej utópie (Čin), hľadanie súznenia mikro a makro kosmu vo vnútri ľudskej bytosti (Spaces). Divákov sprevádzajú silné emócie, výrazná dávka profesionálneho súčasného tanca a pestrá estetika.