Michal Heriban skúma v introspektívnom sóle Ja som placebo relativitu prítomného okamihu. Kladie si otázku ako pamäť, podvedomie a návyky vplývajú na naše konanie, na vnímanie seba samého a toho, čo nás obklopuje. Zaujímavo rozvrstvený priestor – plátno s projekciou, zrkadlo, košele zavesené na stene, vytvárajú dojem viacdimenzionálnej reality, miesta, kde vieme nahliadnuť do minulosti, kde sme sami so sebou, kde sa nebojíme odhaliť – naozaj alebo len zdanlivo. V dynamickej a fyzicky náročnej choreografii precízny a štruktúrovaný pohyb strieda improvizácia, podobne ako v živote – ak dokážeme usporiadať a prehodnotiť minulé veci, máme sa o čo oprieť pri nečakaných výzvach prítomnosti.
Mira Kovářová
Tanečno-vizuálna performance s originálnou choreografiou Michala Heribana a pôvodnou sugestívnou hudbou Jozefa Vlka skúma tému ľudskej pamäti, automatizované správanie uložené v podvedomí, nevedomé návyky a vedomé programovanie. V troch epizódach a troch pohybových prístupoch diváci pozorujú, ako sa správa pamäť tela, štruktúrovaná choreografia a improvizácia vo vzájomnom flow.
Koncept: Michal Heriban
Choreografia: Michal Heriban
Účinkujúci: Michal Heriban
Svetelný design: Veronika Malgot, Kristýna Hauptová
Hudba: Jozef Vlk
Zvukový design: Ondrej Geče
Kostýmy: Andrea Pojezdálová
Scénografie: Michal Heriban
Produkcie: Michal Heriban, Veronika Malgot, Divadlo Jedným Dychom
Propagácia, PR: Michal Heriban
„Lebo pochybnosti môžu existovať iba tam, kde existuje otázka, otázka iba tam, kde existuje odpoveď, a odpoveď iba tam, kde sa dá niečo povedať.“ Ludwig Wittgenstein.
Podobne ako v Tarkovského filmoch, aj tanečný duet Sehr Langsam otvára priestory medzi ľuďmi, aby bolo možné pozorovať všetko, čo medzi (nielen dvomi) ľuďmi ostáva bežne nepovšimnuté. Dotýka sa podstaty spolubytia a spolužitia, pričom sa nevyhýba všadeprítomnej prázdnote osamelosti. Prostredníctvom návratu k obmedzeniam tradicionalizmu v duete ženy a muža, presahuje samotnú formu tanečného predstavenia… a prehovára k divákovi. Akokoľvek to môže znieť melancholicky, duet pôsobí zvláštne pragmaticky a jednoducho. Je to tanečné dielo, tvorené tancom, ktorý možno opísať skôr ako očistenú existenciu, než čokoľvek iné. V sprievode Mahlerovej 5. symfónie Sehr Langsam, majstrovsky zmanipulovanej Tomerom Avrahamom, sa dotýka hlboko, pričom sa vyhýba pádu do klišé.
Choreografia a interpretácia: Viola Gasparotti, Tomáš Danielis
Hudba: Gustav Mahler, Tomer Avraham
Grafika: Matej Lacko
Produkcia: JISDF, FEYNmen,
Partneri: Slovenský inštitút v Jeruzaleme, Štúdio 12
Michal Heriban skúma v introspektívnom sóle Ja som placebo relativitu prítomného okamihu. Kladie si otázku ako pamäť, podvedomie a návyky vplývajú na naše konanie, na vnímanie seba samého a toho, čo nás obklopuje. Zaujímavo rozvrstvený priestor – plátno s projekciou, zrkadlo, košele zavesené na stene, vytvárajú dojem viacdimenzionálnej reality, miesta, kde vieme nahliadnuť do minulosti, kde sme sami so sebou, kde sa nebojíme odhaliť – naozaj alebo len zdanlivo. V dynamickej a fyzicky náročnej choreografii precízny a štruktúrovaný pohyb strieda improvizácia, podobne ako v živote – ak dokážeme usporiadať a prehodnotiť minulé veci, máme sa o čo oprieť pri nečakaných výzvach prítomnosti.
Mira Kovářová
Tanečno-vizuálna performance s originálnou choreografiou Michala Heribana a pôvodnou sugestívnou hudbou Jozefa Vlka skúma tému ľudskej pamäti, automatizované správanie uložené v podvedomí, nevedomé návyky a vedomé programovanie. V troch epizódach a troch pohybových prístupoch diváci pozorujú, ako sa správa pamäť tela, štruktúrovaná choreografia a improvizácia vo vzájomnom flow.
Koncept: Michal Heriban
Choreografia: Michal Heriban
Účinkujúci: Michal Heriban
Svetelný design: Veronika Malgot, Kristýna Hauptová
Hudba: Jozef Vlk
Zvukový design: Ondrej Geče
Kostýmy: Andrea Pojezdálová
Scénografie: Michal Heriban
Produkcie: Michal Heriban, Veronika Malgot, Divadlo Jedným Dychom
Propagácia, PR: Michal Heriban
Projekt Príbeh sa javí ako pomerne rozsiahla, beatnická, kybernetická skladba, ktorá evokuje dystopickú situáciu. Príťažlivý výtvarný obraz, konceptuálna práca s variáciami, gestúrami, interakciami medzi performermi, skvelá aleatórna práca s temporytmom performancie a nekompromisný umelecký postoj k obsahu a k forme. Telo ako výtvarný objekt a zároveň obsahový zámer: Skvelý, minimalisticky uchopený „gig“ s obrovskou schopnosťou komunikovať s publikom.
Jozef Vlk
Inšpirovaný sci-fi poetikou vytvára choreograf Juraj Korec hraciu plochu na hranici horizontu udalostí rozpadajúceho sa svetového poriadku a dilemy okolo využívania AI. V nej päť tajuplných identít – singularít, opúšťa dosiaľ známe a v neúprosnom algoritme sa poddáva volaniu gravitácie. Ich príbehy sa vynárajú v náznakoch, ktoré sa zdajú dôležité, no zároveň sú pominuteľné a zameniteľné s množstvom iných. Mikropríbehy, ktoré sa nám do tiel dennodenne zapisujú, ostávajú a zároveň sú navždy stratené ako odtlačky tiel v prachu mesačnej večnosti. Kam sa dá ísť, ak možno len cúvať? Medzinárodný koprodukčný tanečný projekt Príbeh prináša zamyslenie sa nad spôsobom rozprávať telom príbehy využívajúc radikálnu stratégiu, ktorá divákom ponúka pozorovanie telesných identít vskutku voyeuristicky. Pohľady performerstva a diváctva sa nikdy nestretnú. V momentoch zrodu a opätovného zániku telesných identít sa črtajú motivácie ich činov. Projekt je súčasťou širšieho a dlhodobého záujmu Juraja Koreca o performativitu tela v rámci súčasného tanca a vizuálnych médií a nadväzuje na interdisciplinárny výskumný projekt Vystaviť sa telu.
Koncept a choreografia: Juraj Korec
Choreografia a performancia: Alexandra Mireková, Eli Hooker/Lukáš Bobalik, Eva Priečková, Jakob Jautz, Silvia Sviteková
Dramaturgia: Maja Hriešik
Scénografia: Jakub Kopec
Zvukový dizajn: Matúš Bolka
Grafický dizajn: Kristína Šebejová
Produkcia a koncepcia: Martin Krištof, Skrzprst
Koprodukcia: CieLAROQUE / helene weinzierl
Lukáš Bobalik je výraznou osobnosťou mladej generácie tvorcov v tanečnom umení na Slovensku. Vo svojej tvorbe sa systematicky venuje ľudskej existencii, skúma hranice bytia, narábania s energiou a jej zdrojmi. V diele Light work sa spolu s dramaturgičkou Majou Hriešik a výtvarníčkou Danou Tomečkovou venuje telesnej výkonnosti a jej premenlivosti. Bobalik vo fyzickej rovine citlivo rozvíja tému vynaloženého úsilia, hľadá spôsob ako dosiahnuť krehkú rovnováhu ľudskej energie a ako si ju udržať. Performerka Tomečková prirodzeným spôsobom v kontrapunkte inštaluje do kompozície zdanlivo nestabilné objekty – tubusy. Obaja sa tak ocitajú v spoločnom dialógu skúmajúcom proces balansu v rôznych polohách.
Stanislava Vlk Vlčeková
Sólo, v ktorom sú súčasne dvaja. Každý za seba sa o niečo usiluje, hľadá vlastné postupy. Predlžuje okamih ľahkosti, odďaľuje padanie. Občas pritlačí na pílu, nevie sa nesnažiť. Krehká rovnováha v dialógu s tým druhým, s materiálom a fyzikálnymi silami. Oscilácia snahy budovať, rásť, posúvať vpred a gravitácie, ktorá tlačí jasne – nadol. Dokedy a ako veľmi sa dá usilovať, keď výsledok nezávisí len od nás? Vieme vlastné úsilie pustiť z rúk? A čo sa stane, ak už nič nedržíme?
Koncept: Lukáš Bobalik, Maja Hriešik, Dana Tomečková
Choreografia, tanec: Lukáš Bobalik
Dramaturgia: Maja Hriešik
Výtvarná spolupráca: Dana Tomečková
Pohybová spolupráca: Jaro Viňarský
Hudba: Nikolaj Nikitin
Kostým: Michaela Bednárová/puojd
Svetelný dizajn: Lukáš Kubičina
Vizuál, grafický dizajn: Alena Koleso
Produkcia, touring: Alexandra Mireková
Výrazné tvorivé duo, režisér a skladateľ Andrej Kalinka a choreograf Milan Kozánek zo zoskupenia Med a Prach, v spolupráci s Divadlom Štúdio tanca vytvorili sugestívne dielo, polyfonickú hudobno-pohybovú javiskovú skladbu reflektujúcu stav globálnej amnézie. Ich špecifický divadelný jazyk, pohybujúci sa na hraniciach umeleckých foriem a žánrov, tanečnému súboru divadla Štúdio tanca nesmierne svedčí. Absolútna psychofyzická prítomnosť a jedinečnosť interpretácie performerov, ktorí sú zároveň hudobníkmi, výtvarníkmi a hercami je fascinujúca. Mnohovrstevnatosť významov a citlivá práca so symbolikou ponúka divákom široký priestor pre interpretáciu zmyslu sprítomňovania ľudského konania, ktoré je jednou zo základných tém tohto diela.
Stanislava Vlk Vlčeková
Kam bežíte? Prečo kričíte? Na čo sa to pozeráte? Viete? Niekedy áno, niekedy nie. Predstavte si svet, v ktorom bežíte, kričíte, hovoríte, pozeráte, ale netušíte, prečo. Nastala globálna amnézia. Každý je na autopilote, nikto nechápe význam svojich činností. Všetci pokračujeme, lebo sme nezabudli. Ale aj tak si chceme spomenúť. I remember! Remember! I am a member. Member of what? I don’t remember“ (Pamätám si! Pamätám! Som niečoho súčasťou. Súčasťou čoho? Nepamätám sa.) Nikto sa na začiatku nepýta, ako má začať. Pretože už začal. Tým, že tu je, zobudil sa, vníma, uvedomuje si. Ja sa to pýtam, takže už nie som na začiatku. Ale mám pocit, že až teraz začínam. Chcem začať, ale neviem začať. Neviem, čo mám začať. Neviem ako. Neviem, čo už bolo.
Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica, Med a prach
Réžia: Andrej Kalinka & Milan Kozánek
Hudba, libreto: Andrej Kalinka
Choreografia: Milan Kozánek
Asistencia choreografie: Lívia Balážová MM
Kostýmy, objekty: Milan Kozánek, Andrej Kalinka
Výtvarná spolupráca: Ivana Macková
Svetelný dizajn: Ján Čief
Účinkujú: Lenka Mičincová, Jack Strömberg, Martina Hájková, Ľubomír Kútnik, Cindy Ng, Jason Yap
Pohybová improvizácia, limitovaná spletitou konštrukciou, ako umelecká reflexia súčasného vývoja spoločnosti. Inscenácia nastoľuje otázku našej zodpovednosti voči budúcim generáciám – akú budúcnosť si prajeme pre svoje vnúčatá?. Vyjadruje sa k vážnym otázkam ako klimatická kríza či rast napätia a agresivity v spoločnosti. Interdisciplinárne dielo prepája fyzickú performanciu, zvukový dizajn a vizuálnu inštaláciu. Záverečné posolstvo tvorcov vyjadruje pocit očakávania a nádeje založenej na viere, že ľudia majú schopnosť si uvedomiť svoju individuálnu zodpovednosť za podobu sveta, v ktorom žijeme. Dielo získalo ocenenie DOSKY 2024 za mimoriadny počin v tanečnom divadle.
Mira Kovářová
IHOPEIWILL sa dotýka našej kolektívnej budúcnosti na pozadí súčasného politického napätia a prehlbujúcej sa klimatickej krízy. Vyjadruje pocit očakávania a nádeje napriek globálne prevládajúcim pocitom strachu a veľkej neistoty. IHOPEIWILL je dielo, ktoré prepája fyzickú performanciu, zvukový dizajn a vizuálnu inštaláciu. Každé z týchto médií funguje nezávisle jedno vedľa druhého a zároveň v synergii, čím spoločne vytvárajú organický celok. Inšpiráciou pre tvorbu boli rozhovory s ľuďmi – zaujímala nás optika ich rodinného prostredia a vzťahov naprieč generáciami. Akú máme predstavu o budúcnosti nielen pre nás, ale aj pre generácie po nás? Aký svet im želáme a čo pre naplnenie týchto želaní môžeme či chceme urobiť? IHOPEIWILL sa tak stáva umeleckou reflexiou súčasnej trajektórie spoločnosti a našej zodpovednosti voči budúcim generáciám.
Vytvorili: threeiscompany v spolupráci s Jarom Viňarským
Scénografia: threeiscompany
Performance: Soňa Ferienčíková
Zvuk: Never Sol, Alexandra Timpau, Lukáš Kubičina
Tvorba vizuálneho obsahu: Maria Júdová Tichá
Svetelný dizajn a technická podpora: Ints Plavnieks, David Cartwright
Záznam audiovizuálneho materálu k výstave: Richard Chomo
Produkcia: BOD.Y oz (Soňa Ferienčíková, Zuzana Frištiková, Romana Packová)
Výkonná produkcia, PR: Romana Packová
Kreatívny producent: Dirk Förster
Partneri:
Hlavný finančný partner: Fond na podporu umenia
Finanční partneri: Nadácia ZSE, EFFEA
Koproducenti: KoresponDance, NuDanceFest, Tanec Praha / PONEC – divadlo pro tanec, Theaterfestival Schwindelfrei, Záhrada CNK
Partneri: Telocvičňa – Rezidenčné centrum pre tanec / PlaST – Platforma pre súčasný tanec, Cinetica
Rezidenciu IHOPEIWILL podporuje Európsky festivalový fond pre začínajúcich umelcov – EFFEA, iniciatíva Európskej asociácie festivalov (EFA), spolufinancovaná Európskou úniou.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Respondenti z rozhovorov:
Agi Ferienčíková, Andrea la Rose, Anna Biháryová, David Tišer, Gabriela Šallayová, Hale Doganci, Marek Keveš, Markus Hubr, Ronny Zangenberg, Samuel Černý, Václav Šíma, Yara Abu Aataya
Špeciálne poďakovanie:
Antónia Tomalová, Christophe Henri Laurent, Gabriela Tomášková, Giseli Polávka Borduchi, Marcela Záchenská, Kubo Horničák, Lukáš Bobalík, Lukáš Kubičina, Mária Kačeriaková, Maťo Urban, Milan Sláma, Michal Šimečka, Norbert Čabala, Peter Tichý
V roku 2018 vytvorilo umelecké zoskupenie Med a prach dielo eu.genus, ktoré oscilovalo medzi ateliérom, otvorenou skúškou, výchovným koncertom, inštaláciou a performanciou. Podieľalo sa na ňom široké spektrum slovenských i zahraničných performerov. Lívia MM Balážová zostala fascinovaná skúsenosťou z procesu tvorby a výsledného diela. Rozhodla sa venovať detailnejšiu pozornosť životu francúzskej sochárky Camille Claudel, ktorá bola jedným z inšpiračných zdrojov pri komponovaní eu.genusu. Fragmenty ženy, fragmenty tela, fragmenty diela. Neustále balansovanie medzi zhmotňovaním diela a jeho deštrukciou. Citát od Louise Bourgeois: “I do, I undo, I redo,” veľmi presne vystihuje túto cyklickú povahu tvorenia. Je to proces vytvárania, ničenia a prerábania, približujúci Claudelovej vlastnú skúsenosť s umením. Lívia MM Balážová v performancii pracuje s odkazmi a odtlačkami, ktoré zanechala jedna žena rozkročená medzi realitou a snom, pracovným nasadením a súkromnými tragédiami, slobodou a zajatím v ústave. Aké bolo byť ženou-umelkyňou kedysi? Aké je to dnes? Koľkokrát sa musím nanovo vymodelovať a preformovať, aby prišlo uspokojenie a naplnenie? A príde vôbec niekedy? Aká je hranica medzi pracovným a osobným? Je vôbec nejaká?
Koncept a performerka: Lívia MM Balážová
Dramaturgická spolupráca: Monika Kováčová
Asistencia réžie: Zebastián Méndez Marín
Producent: Rafa Ávalos
Výprava: Juraj Poliak
Hudba: Matej Sloboda
Technická spolupráca: Lukáš Kubičina
Hlavným partnerom projektu a z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Priestoroví a rezidenční partneri:
Divadlo Štúdio tanca
Akadémia umení
Dance Days Chania – IP12 House
Divadlo Pôtoň
Záhrada – centrum nezávislej kultúry
Pohybovo-zvukovo-svetelná inštalácia s názvom DŽAVOT prinesie pokoj a pocit vzdialeného džavotu z detského ihriska. Nostalgia ponúka vychutnanie si prítomného okamihu a nabáda na zastavenie, vnímanie jedinečnosti… lingvistika, reč, štruktúra, dielo, pohyb, sila. Hybná sila je myšlienka. Projekt otvára nové spektrum ako pre pohyb, svetlo, tak aj pre slovo a jeho intonačné schopnosti, ktoré si jednotlivý interpreti a interpretky osvojili a pracujú s neobmedzeným priestorom, ktorý reaguje na zvuk. Výskum analýzy slova a synoným slova džavot: švitor, švehel, ševel, vravor, lalot priniesol selekciu konsonantov a im priradené funkcie. Pre povahu konsonantov sa zvolili ich prirodzené funkcie v prejave, a to: frikcia, afrikcia, explózia. V prejave týchto troch funkcií sa skúmal aj pohybový prejav reprezentujúci povahu a potenciál funkcií. Projekt prináša do kultúrnej sféry tanečnú inštaláciu so špecifickým interpretačným jazykom a schémou formovanou Michalom Paľkom, Radoslavom Piovarčim
Námet, spracovanie: Radoslav Piovarči, Michal Paľko
Interpretácia: Radoslav Piovarči, Lucia Bielik, Michaela Šeligová, Jessica Schmidtová, Michal Paľko
Hudobné a zvukové spracovanie: Michal Paľko
Svetelné spracovanie a návrh: Radoslav Piovarči
Technická podpora: Lukáš Kubičina
Grafika: Veronika Šmírová
Produkcia: Lucia Piovarči
Časom overená tvorkyňa Petra Fornayová siahla po „masakrálnej“ látke, Burlasovom Zázname siedmeho dňa a odkazoch, ktoré obsahuje. Z tohto diela vyčnieva naliehavosť, tlak a bezútešnosť, pretože Martin touto skladbou reagoval na politické pnutie v deväťdesiatych rokoch na Slovensku. Petra sa týmto dielom inšpirovala a pripravila kratšiu, subtílnu, ale o to viac expresívnu pohybovo-hudobno-výtvarnú kompozíciu, ktorou zovšeobecňuje minulé, lokálne krízy a aktualizuje ich v prítomnom čase. Táto miera angažovanosti je v súčasnosti na prvom mieste. Spojenie predstavenia s prednáškou Roberta Švarca považujem za ojedinelý, výnimočný a žánrovo prekvapujúco skvelý a originálny akt.
Jozef Vlk
Záznam siedmeho dňa skomponoval Martin Burlas ako reakciu na nepriaznivú politickú situáciu v deväťdesiatych rokoch. Platónove texty reagovali na krízu vlády v Syrakúzach v 4. storočí pred n.l. Krízu prežívame opäť, a to nielen politickú. S krízovými situáciami sa vyrovnávame rôzne, niekto bojuje krásou, iný chystá revolúciu. Siedmy deň je symbolom pre výdych, opustenie, ukončenie cyklu. Je to hraničný deň, ktorý predznamenáva nový týždeň, napriek pokoju je v ňom však obsiahnuté napätie očakávaného začiatku.
Súčastou predstavenia je prednáška Revolta a telo
Autor a lektor prednášky: Robo Švarc
„Je dôležité, že spoločne vystupujeme a zhromažďujeme sa na verejnosti ako telá – ako telesné bytosti, ktoré sme.“ Týmito slovami upozornila Judith Butler na pôsobnosť tela počas Occupy Wall Street v roku 2011. Spoločenské antagonizmy sa v poslednej dobe sťahujú do virtuálnych priestorov sociálnych sietí, čím sa komunikácia stáva čoraz predpokladateľnejšou v súlade s tendenciou entropie, ktorá mieri k „tepelnej smrti“ – k vyrovnaniu všetkých rozdielov pod pláštikom vášnivých hádok, diskusií, polemík, polarizácie. A čo na to telo? Je telo ešte schopné stať sa pomocou svojej extenzie médiom komunikatívnej diferencie, ktorá by sa dokázala pozdvihnúť z nivelizujúcej plochy „konečného vyrovnania všetkých rozdielov“, ktoré je podľa Helmutha Plessnera koncom demokracie? Jazvy, farba, pohyb, vzdor, aktivita, pasivita, natalita, interrupcia, orientácia, pach, vôňa, zvuk, dotyk, vedomie, bezvedomie, intimita, solidarita, dištancia, zhromaždenie. Na niektoré z nich si posvietime.
Prednáška bude v anglickom jazyku.
Koncept, réžia, choreografia, výber textov: Petra Fornayová
Tvorba, interpretácia: Petra Fornayová, Barbora Janáková
Použitá hudba: Martin Burlas_Záznam siedmeho dňa
Výber textov z diela: Platón_Listy / Siedmy list
Voice-over v anglickom jazyku: Anna Mária Janeková
Video, strih videomateriálu: Ambróz Šulej
Zvuková réžia: Fero Király
Dramaturgia: Peter Šulej
Záznam predstavenia: Patrik Toman
Produkcia: Asociácia súčasného tanca
Za pomoc ďakujeme: Iveta Konýčková, Adam Hanuljak, Žofia Dvořáková
Inscenácia bola vytvorená v rámci projektu Celoročná činnosť AST, ktorú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Choreografka s tanečníkmi s rôznym tanečným backgroundom od súčasného tanca, street dance, cez bojové umenia a klasický tanec a v odlišnom veku priniesla do predstavenia svieži pohybový kontext, zjednotený meditatívnymi obrazmi, počas ktorých sa tanečníci menia na hudobníkov, hrajúcich v sede na krištáľových misách. Hlavnou tematickou líniou predstavenia je abstraktnosť a absurdnosť snov, ich mnohovýznamovosť, ktorá čerpá z biologických procesov, intuície, no predovšetkým z nekonečného množstva príbehov, ktoré sa dejú počas okamihov snívania a ktoré môžeme zažiť jedine v spánku. Autorkou hudby k inscenácii je slovenská producentka a dídžejka, žijúca v Berlíne Nina Pixel. Vo vlastnej tvorbe smeruje od techna k temného doom ambientu s využitím folklórnych a tradičných prvkov. Téme snov a spánku sa venuje už niekoľko rokov, komponuje hudbu aj pre takzvané spiace koncerty, kde sú ľudia v bdelom stave celú noc.
Réžia a choreografia: Lucia Holinová
Tanec a pohybový materiál: Lukáš Bobalik, Daniel Raček, Paulína Šmatláková, Katarína Čillíková
Hudba: Nina Pixel
Ideový námet: Zuzana Očenášová Vasičáková
Kostýmy: Veronika Keresztesová
Svetelný dizajn: Robert Polák
Maska: Jozef Kurinec
Projekcia: Jozef Miklós
Produkcia: RESERVA, o. z.
Predstavenie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, predstavenie vzniklo s podporou Telocvičňa – Rezidenčné centrum pre tanec, BSK a Nová Cvernovka.
Dielo Walking Songs vznikalo formou kolektívnej tvorby. Na javisko prináša vizuálne atraktívnu projekciu, živú hudbu a tanec, všetko namiešané niekedy viac a inokedy menej organicky v kvalitnej interpretácii tanečných a hudobných umelcov. Inscenácia má tri časti odlišné svojou poetikou a atmosférou. Prvej dominujú skôr metaforické obrazy, podporené pohybom, projekciou a krátkymi slovnými reflexiami interpretov. Druhá časť je hravá, prináša brilantne zvládnuté a živé interakcie hudobníkov s tanečníkmi. Záveru inscenácie dominujú interpretačné výkony tanečníkov, ktoré sú dôkazom ich virtuozity nielen v pohybovom, ale i slovnom prejave. Ambiciózny projekt Marty Polákovej naplno využíva potenciál tvorcov, priestorové i technické možnosti divadla Aréna, aby komunikoval divákovi nevyhnutnosť spolupráce a slobodného rozhodovania sa.
Mira Kovářová
Walking Songs spája súčasný tanec, živú hudbu a vizuálnu projekciu do jedinečného umeleckého dialógu. Každé z médií prináša svoj vlastný jazyk, ktorým odkrýva zámery, reflexie a pocity tvorcov, pretransformované do metaforických obrazov. Niekedy hravo, inokedy naliehavo komunikujú nevyhnutnosť spolupráce a slobodného rozhodovania. Predstavenie vzniklo formou kolektívnej tvorby a ponúka jedinečný pohľad na možnosti aktívneho vnímania – hru s telom, priestorom, časom, tichom a slovom. Divákom dáva možnosť slobodne objavovať ich nekonečné vzájomné prepojenia a z nich vznikajúce významy. Tvorcovia a zároveň performeri počas predstavenia intuitívne reagujú na seba a na dramaturgickú štruktúru, ktorá im poskytuje priestor pre kreatívne rozhodovanie v prítomnom okamihu. Na predstavení spolupracovali renomovaní slovenskí tanečníci a tanečnice a vynikajúci slovenskí hudobníci, ktorí sa venujú otvorenej forme tanečnej a hudbnej performancie.
Koncept: Marta Poláková
Choreografia a tanec: Lívia Balážová, Silvia Bakočková, Marta Poláková, Andrej Petrovič, Andrej Štepita
Hudobná kompozícia a performancia: Tibor Feledi (klavír), Martina Kamenská (klarinet), František Výrostko ml. (kontrabas)
Vizuál: Branislav Vincze
Kostýmy: Viktória Kubicsková
Svetelný dizajn: Robert Polák
Dramaturgická spolupráca: Saša Sarvašová